NATO – Organizácia Severoatlantickej zmluvy

Často sa hovorí, že Organizácia Severoatlantickej zmluvy bola založená ako reakcia na hrozbu zo strany Sovietskeho zväzu. Je to avšak len čiastočne pravda. V skutočnosti vytvorenie aliancie bolo súčasťou širšieho úsilia slúžiť trom účelom: odradiť sovietsky expanzionizmus, prekaziť oživenie nacionalistického socializmu v Európe prostredníctvom silnej severoamerickej prítomnosti na kontinente a podporiť európsku politickú integráciu. Následky druhej svetovej vojny, ktoré zničili a ochromili celú Európu je teraz už len ťažké si predstaviť. Približne v nej zomrelo 36,5 milióna Európanov, z čoho bolo až 19 miliónov civilistov. Utečenecké tábory a obchod s ľuďmi tvorili denný život. V niektorých oblastiach bola miera detskej úmrtnosti až pri jednom zo štyroch detí. Milióny sirôt putovalo po vyhoretých ruinách bývalých metropol. V nemeckom meste Hamburg bolo takmer pol milióna ľudí bez domova.

Okrem toho sa komunisti prostredníctvom Sovietskeho zväzu usilovali o zmocnenie kontroly nad celou európou. Vo februári 1948 komunistická strana Československa s tajnou podporou zo strany Sovietskeho zväzu zvrhla demokraticky zvolenú vládu v tejto krajine. Potom, v reakcii na demokratickú konsolidáciu západného Nemecka, Soviety blokovali západný Berlín v snahe konsolidovať svoj podiel na nemeckom hlavnom meste. Privatizácia zostala vážnou hrozbou pre slobodu a stabilitu. Našťastie sa potom Spojené štáty obrátili na tradičnú politiku diplomatickej izolácie. Pomoc poskytnutá prostredníctvom Marshallovho plánu financovaného USA a iné prostriedky podporili určitý stupeň hospodárskej stabilizácie. Európske štáty stále potrebovali dôveru v svoju bezpečnosť predtým, než začnú hovoriť o vzájomnom obchodovaní. Vojenská spolupráca a bezpečnosť, ktorú by priniesla NATO sa mala rozvíjať súbežne s hospodárskym a politickým pokrokom.

Nakoniec sa rozhodlo, že len skutočne transatlantická bezpečnostná dohoda by mohla zabrániť sovietskej agresii a súčasne by taktiež mala zabrániť oživeniu európskeho militarizmu a položiť základ pre politickú integráciu. Preto po veľkej diskusii bola Severoatlantická zmluva podpísaná 4. apríla 1949. V renomovanom článku 5 Zmluvy noví spojenci odsúhlasili ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým krajinám, v prípade napadnutia a každý spojenec by mal použiť také kroky, ktoré považuje za potrebné, vrátane použitia ozbrojených síl. Článok 3 položil základy pre spoluprácu vo vojenskej pripravenosti medzi spojencami a článok 2 poskytoval určitý priestor na zapojenie sa do nevojenskej spolupráce.

Kým podpis Severoatlantickej zmluvy vytvoril spojencov, nevytvoril vojenskú štruktúru, ktorá by mohla účinne koordinovať svoje činnosti. Toto sa zmenilo, keď rastúce sa obavy o sovietske zámery vyvrcholili sovietskou detonáciou atómovej bomby v roku 1949 a vypuknutia kórejskej vojny v roku 1950. Účinok na Alianciu bol dramatický. NATO čoskoro získala konsolidovanú veliteľskú štruktúru s vojenským ústredím so sídlom v parížskom predmestí Rocquencourt, v blízkosti Versailles. Vďaka pomoci a bezpečnosti NATO bola politická stabilita v západnej Európe postupne obnovená a začal sa povojnový hospodársky zázrak. Nový spojenci sa pripojili k Aliancii: Grécko a Turecko v roku 1952 a Západné Nemecko v roku 1955. Európska politická integrácia prijala prvé váhavé kroky. V reakcii na pristúpenie západného Nemecka do NATO, Sovietsky zväz a východoeurópske krajiny vytvorili Varšavskú zmluvu v roku 1955. Európa sa usadila v nepríjemnom oddelení, symbolizovaným výstavbou Berlínskeho múru v roku 1961. Počas tejto doby NATO prijalo strategickú doktrínu masívnej odvety. Znamenalo to, že v prípade útoku Sovietskeho zväzu by NATO reagovalo jadrovými zbraňami.